V roku 2026 vstupuje do platnosti mechanizmus, podľa ktorého minimálna mzda dosiahne 60 % priemernej mzdy spred dvoch rokov. Hoci sa toto opatrenie prezentuje ako víťazstvo sociálnej politiky, pri bližšom pohľade na slovenské regióny sa vynárajú vážne otázky o jeho udržateľnosti a dopadoch na najslabšie okresy.
Štatistický priemer ako zavádzajúce meradlo
Zákonné stanovenie minimálnej mzdy na úrovni 915 eur vychádza z celoslovenskej priemernej mzdy za rok 2024, ktorá bola 1 524 eur. Problémom však zostáva, že tento priemer je tvorený extrémnymi rozdielmi, ktoré v reálnom živote neexistujú.
Zatiaľ čo v Bratislave I. presahovala priemerná mzda úroveň 2 250 eur, v okresoch ako Medzilaborce, Poltár či Gelnica sa pohybovala len v rozmedzí 1 160 až 1 240 eur. Jednotná minimálna mzda tak v praxi znamená pre každý región úplne inú ekonomickú záťaž. V hlavnom meste bude minimálna mzda predstavovať prijateľných 40 % miestneho priemeru, čo trh bez problémov absorbuje. Avšak v ekonomicky znevýhodnených regiónoch pôjde o viac než tri štvrtiny miestnej priemernej mzdy.
Skok bez opory v produktivite
Pre lokálne firmy v slabších regiónoch predstavuje medziročný nárast minimálnej mzdy o viac ako 12 % šok, ktorý nemá reálnu oporu v raste produktivity ani v kúpyschopnom dopyte. Takto nastavená politika prestáva byť nástrojom ochrany a mení sa na bariéru vstupu na trh práce.
Bráni zamestnávaniu ľudí s nižšou kvalifikáciou, obmedzuje vznik nových pracovných miest a zvyšuje tlak na zatváranie prevádzok či odchod firiem do krajín s flexibilnejším nastavením. Štát tak v regiónoch s chronicky vysokou nezamestnanosťou situáciu paradoxne zhoršuje. Nejde pritom o zlyhanie firiem či neochotu zamestnancov, ale o priamy dôsledok centrálne stanovenej ceny práce, ktorá ignoruje lokálne ekonomické podmienky.
Ponaučenie z vyspelých ekonomík
Zahraničné skúsenosti jasne demonštrujú, že plošná celoštátna minimálna mzda nie je jedinou ani najlepšou cestou. Mnohé vyspelé krajiny tento model vôbec nevyužívajú a reguláciu miezd prenechávajú kolektívnemu vyjednávaniu, ktoré lepšie odráža špecifiká jednotlivých odvetví a území.
Často zmieňovaný technický argument, že na minimálnu mzdu sú naviazané zákonné príplatky, nie je neriešiteľnou prekážkou. Štát má k dispozícii dostatok iných štatistických ukazovateľov, na ktoré by sa tieto bonusy dali naviazať bez toho, aby ohrozovali stabilitu pracovných miest v hladových dolinách.
Záver: Potreba vecnej diskusie
Oficiálne správy o historicky nízkej nezamestnanosti pracujú s priemerom, ktorý v chudobných okresoch neplatí. Práve tam je podiel dlhodobo nezamestnaných najvyšší a práve tam má prudké zvyšovanie minimálnej mzdy najviac deštruktívny efekt.
Ak má byť mzdová politika dlhodobo udržateľná, musí prestať obchádzať realitu regionálnych rozdielov v mzdách a produktivite. Otvorenie debaty o flexibilnejšom nastavení by sa nemalo vnímať ako útok na sociálne istoty, ale ako racionálna snaha nastaviť systém tak, aby reálne pomáhal zamestnancom aj zamestnávateľom v celej krajine, nielen v jej najbohatších častiach.